Predstavte si situáciu, že firma vyrába určitý tovar, ktorý chce predávať zákazníkom. Dlhoročne vyrába tovar červenej farby a pomerne dobre sa predáva. Časom, ale zákazníci začnú chcieť aj tovar zelenej, žltej, či modrej farby. Firma však nepočúva zákazníkov a stále vyrába červený. Zákazníci prestávajú kupovať a tovar sa váľa po skladoch. Firma, ktorá sa uzatvorila vo svojom mikrosvete a nenačúvala hlasom z vonku smeruje do straty. S trochou nadhľadu môžeme túto situáciu aplikovať na naše vysoké školstvo, ktoré skutočne len v minimálnej miere reflektuje na potreby praxe, firiem a trhu.
Vysokoškolský pedagógovia a vyučujúci sú z drvivej väčšiny teoretici. Nepopieram, že mnohí z nich sú špičky vo svojom odbore. Ani neznižujem ich odbornú kvalitu. Poukazujem na to, že aj najlepší teoretik je len teoretik a s praxou do kontaktu nepríde.
Ako môže vyučujúci, ktorý sa za posledných 15, alebo 20 rokov pohyboval len na trase kancelária – prednášková miestnosť a späť vedieť aké potreby má zamestnávateľ, čo u absolventov ocení, v čom sú dobrí a čo mu u nich chýba? No nemôže. Nielen vysoké školstvo tak stráca kontakt s praxou. S realitou, do ktorej sú hodení absolventi. Tí, okrem toho, že ich je príliš veľa, tak nespĺňajú predstavy zamestnávateľov. Pretože u nás nie je pravidlom, že absolvent má za sebou prvé pracovné skúsenosti, alebo stáže. Nie, brigáda na kúpalisku sa neráta.
Ako z toho bludného kruhu von? Myslím si, že priblížiť prax a výučbu je vhodným krokom. Pomerne jednoduché riešenie je stanoviť percento z objemu prednášok, ktoré bude prednášať odborník z praxe, z vonkajšieho prostredia. Obohatí tak prednášky o reálne príklady, predostrie študentom problémy, spoločne môžu hľadať riešenia. Študenti sú ľudia plní nápadov, kreatívni a často inovatívni. Prečo ich nezapojiť do procesu? Prečo neorganizovať pre nich workshopy, semináre, alebo exkurzie mimo prostredie prednáškovej sály?
Pri určovaní kritérií na prednášajúcich na VŠ sa kladie dôraz na dosiahnuté vzdelanie. Myslím si, že zapracovať do kritérií aj počet rokov v praxi (mimo akademickú pôdu) môže priniesť želaný efekt. Ľudia, ktorí fungujú v systéme na ktorý chceme študentov pripraviť vedia, aké zručnosti a vedomosti absolventovi treba získať. Každodenne ich totiž od absolventov vyžadujú.
Niektoré VŠ už k podobnému riešeniu pristúpili a hodnotiť a prednášať tak môžu nielen akademickí zamestnanci, ale aj ľudia z praxe. Sú to zatiaľ prvé lastovičky, no verím, že ich bude čoraz viac. Pretože absolvent vysokej školy musí byť ten najžiadanejší segment na trhu práce, nie posledná voľba zúfalého personalistu.